Rozhovory s oblíbenými autory

Zázrakom literatúry je, že dokážeme komunikovať niečo intímne, napriek

tomu, že nehovoríme tým istým jazykom.

V októbri navštívil Bratislavu portugalský spisovateľ José Luís Peixoto, ktorému nedávno

vyšiel román Nedeľný obed v slovenskom preklade Lenky Cinkovej. Slovenskí čitatelia sa

mohli s jeho tvorbou zoznámiť vďaka Portugalskému inštitútu, v ktorom vyšiel jeho román

Cintorín klavírov a v rôznych zbierkach aj dve poviedky. Peixoto je všestranný umelec, píše

poéziu, prózu i drámu, nahráva podcasty o svojich cestách po svete. Za viacero kníh získal

významné literárne ocenenia, napríklad Cenu Josého Saramaga.

José Luís Peixoto patrí medzi najvýznamnejších súčasných portugalských spisovateľov. V

jeho knihách sa snúbi próza s poéziou, a práve táto jeho prekrásna poetika ma očarila, keď

som pred rokmi čítala úžasný mnohovrstvový román Cintorín klavírov. Veľmi, veľmi som

túžila čítať jeho ďalšie knihy a Portugalský inštitút mi sen splnil. Nedávno publikoval román

Nedeľný obed vo vynikajúcom preklade Lenky Cinkovej. Ba dokonca som dostala viac, s

Josém a Lenkou som sa stretla a porozprávala som sa s nimi

.

Peixoto pochádza z portugalského regiónu Alentejo a v ňom sa narodil a žil aj protagonista

jeho románu – podnikateľ, filantrop a zakladateľ firmy Delta Cafés – pán Rui Nabeiro. Autor

viedol s pánom Ruiom dlhé rozhovory, ale rozhodol sa nenapísať klasický životopis, ale

beletrizovanú poctu dobrému človeku.

Čo ma na románe najviac zaujalo, je Peixotov nádherný jazyk, to ja môžem, v tom som doma,

to milujem. Príbeh ako taký ma nenadchol až tak veľmi ako Cintorín klavírov, sama stále

premýšľam prečo. Možno to bolo mojím aktuálnym nastavením. Alebo pomalosťou deja,

predsa len sa pohybujeme v rozpätí troch dní. Ale rozprávač zachádza v spomienkach do

minulosti a tie sa mi páčili najviac, najmä tie z detstva, kde krásne spomína na svojich

rodičov. Peixoto dokáže aj tú najbanálnejšiu vec opísať tak, že si ju viete do detailov

predstaviť, ba priam precítiť. V jednej chvíli, keď malý Rui jedol chlieb namočený v mlieku,

aj ja som sa vrátila do detstva. Luís mi povedal, že v Portugalsku sa tento pokrm volá mačacia

polievka.

Vedela by som citovať mnohé vety a pasáže, ktoré roztrepotali moje srdce, ale ak budete čítať

knihu, sami si ich nájdete. Verím, že Portugalský inštitút nám prinesie ďalšie diela tohto

autora ovenčeného Cenou Josého Saramaga.

Na Slovensku ste už pred touto návštevou boli. Čo hovoríte na Bratislavu po rokoch?

Ako sa vám dnes u nás páči?

Toto je už moja tretia návšteva na Slovensku, zakaždým sa mi podarilo spoznať trochu

z Bratislavy a tentoraz som ju našiel zmenenú. Najmä čo sa týka výstavby nových budov.

Pred dvomi desaťročiami ste dostali prestížnu cenu Josého Saramaga. Zmenilo sa vtedy

pre vás niečo? Dokážete sa písaním uživiť? Pýtam sa preto, lebo u nás na Slovensku je

to totiž veľmi zriedkavý jav.

Cenu Josého Saramaga som získal už pred dvadsiatimi troma rokmi a celý tento čas sa živím

písaním. Žiť z písania neznamená žiť len z kníh. Pracujem veľa so slovom, robím rôzne práce,

ktoré sa týkajú písania, nielen mojich kníh. Píšem napríklad texty piesní alebo robím projekty

s inými umelcami. Taktiež mi pri možnosti žiť z literatúry pomáha, že moje knihy boli

preložené a publikované v mnohých jazykoch.

Keď som sa pripravovala na rozhovor, našla som informáciu, že ste sa s Josém

Samaragom poznali aj osobne. Dokonca vás k nemu prirovnávajú. Aký bol? Ako vás

ovplyvnil?

Bolo pre mňa veľmi dôležité mať kontakt s Josém Saramagom. V tej dobe som mal

dvadsaťsedem rokov, a keď som ho spoznal, bolo to práve v čase, keď som získal toto

ocenenie. On mal vtedy osemdesiat rokov a pre mňa bolo neuveriteľné poznať sa so

spisovateľom, ktorý má za sebou obrovskú literárnu kariéru a získal Nobelovu cenu.  Veľmi

ma dojalo, že človek s takým intenzívnym životom sa zaujímal o to, čo som napísal a že sa

mu to páčilo. Ovplyvnilo ma na ňom viacero vecí. Rád by som zdôraznil, že písal z hĺbky

svojho presvedčenia. A ja som sa takisto počas celého svojho života snažil písať tak ako on,

z hĺbky svojho presvedčenia.

Pamätáte si na nejakú jeho vetu, nejaké odporúčanie, na ktoré nikdy nezabudnete?

V tom čase som bol veľmi mladý a počúval som tvrdú hudbu, aj pank, a myslím, že on sa

vtedy trochu bál, že príliš rozptýlim svoju pozornosť a nebudem sa vedieť sústrediť na

vytvorenie jedného diela. Preto mi neraz vravel, že musím skoncentrovať svoju pozornosť na

to, aby som vytvoril jedno globálne dielo.

Skôr než sa dostaneme k novej knihe, zaujíma ma, ktoré vaše dielo je vášmu srdcu

najbližšie a prečo, a tiež, čo hovoríte na to, že u nás vyšli práve tieto dve vaše knihy.

Pre mňa je veľmi zaujímavé, že tu vyšli konkrétne tieto dve knihy, pretože tým sa vytvára istá

perspektíva toho, čo som doteraz napísal. Napísal som oveľa viac kníh ako tieto dve, ale je

zaujímavé, že na Slovensku existuje táto perspektíva, tento pohľad na moje písanie. Dalo by

sa to porovnať s tým, že nás ako ľudí každý pozná z iného pohľadu, niekto pozná niektoré

naše stránky a niekto zas iné. Niektorí nás poznajú viac a niektorí menej. Tieto dve knihy

majú čosi spoločné. Spája ich napríklad to, že sa venujú téme rodiny. V kontexte môjho

písania je to veľmi dôležitá téma, ale spracúvam aj iné. Písal som napríklad o regióne,

z ktorého pochádzam a ktorý sa nachádza v strede Portugalska. Písal som o mnohých témach

a sám som zvedavý, či ešte na Slovensku vyjdú ďalšie moje knihy a ktoré to budú.

Ale nezávisí to odo mňa, ja len pozorujem.

Vždy, keď sa rozprávam s nejakým spisovateľom alebo spisovateľkou, zaujíma ma, ako

prebieha ich tvorivý proces. Robíte si osnovu, píšete útržkovito a potom to skladáte,

alebo si sadnete a niekoľko týždňov či mesiacov píšete a píšete (samozrejme

s prestávkami), kým nie je text hotový a potom škrtáte?

Väčšinou už mám v mysli nejaký nápad a štruktúru, a keď začínam písať, už viac-menej

viem, čo chcem písať. Ale niekedy ju musím počas písania ešte upravovať. Často sa mi stane,

že si predstavujem, že niečo sa bude nejako vyvíjať, ale nakoniec zistím, že to nedáva zmysel.

Postupne napredujem, no vždy mám na mysli celok.

Keď som si prezerala váš instagram, zistila som, že ste vášnivý cestovateľ. Ktorá krajina

vás najviac očarila a ktorú by ste veľmi chceli navštíviť?

Všetky krajiny sú zaujímavé a snažím sa v každej nájsť niečo pozoruhodné. Niektoré sú však

obrovské, plné rôznorodosti a tie sa mi zdajú najzaujímavejšie. Spomeniem dve krajiny

z opačných kútov sveta. Sú nimi Brazília a Čína. Čína je veľmi záhadná krajina, takmer vo

všetkom odlišná od nás. A existujú tam mnohé rôzne reality. Brazília ako krajina, s ktorou má

Portugalsko kultúrne a historické vzťahy, je tiež nesmierne rôznorodá a bohatá. Celý život by

sa dal stráviť snahou spoznať tieto krajiny a zomrieť s tým, že sme ich aj tak nedokázali

spoznať.

Keďže veľa cestujete, veľa vidíte, veľa sa dozviete. Vedeli by ste tak veľmi všeobecne

zhrnúť nálady naprieč krajinami, ktoré ste za posledné roky navštívili? Vo svete zúria

vojny, klimatológovia bijú na poplach. Máte obavy o svet?

Myslím si, že momentálne žijeme vo veľmi skľučujúcej dobe. A nazdávam sa, že aspoň čo sa

týka tých vojnových konfliktov, bolo by dobré, aby došlo k zmierneniu, aby sme mohli

vytvoriť priestor na nejakú nádej do budúcna. Čakajú nás rôzne veľké výzvy, jednak čo sa

týka klimatickej krízy, ale aj čo sa týka vzťahov a toho, ako technológia mení svet. Ja osobne

som však optimista a vidí sa mi, že človek, hoci občas urobí krok späť, celkovo napreduje

smerom k lepšiemu, a preto si myslím, že nás čaká aj niečo dobré.

Prebrázdila som internet a dočítala som sa, že váš obľúbený autor je William Faulkner,

dokonca máte tetovanie inšpirované Faulknerom. Čo vás na ňom najviac fascinuje?

Dnes by som už možno nepovedal, že je to môj najobľúbenejší autor, ale je to jeden z autorov,

ktorí sú pre mňa veľmi dôležití. V istom období života som v ňom našiel inšpiráciu, čo sa

týka napríklad rurálnosti alebo opisu vzťahov v malých komunitách. Taktiež vo mne jeho

diela spôsobili veľký zlom, pokiaľ ide o opis ľudí a nelineárne písanie.

A ktorí autori teraz patria k vašim obľúbeným?

Ťažko povedať, lebo ich je mnoho a mnohí sú tu aj úplne neznámi.

Sledujete mladé portugalské talenty? Viete odporučiť slovenským vydavateľstvám

nejaké mená?

V Portugalsku je mnoho zaujímavých mladých talentov, a musím povedať, že tu na Slovensku

veľmi dobre funguje preklad a vydávanie diel z lusofónnej literatúry, takže kto by sa chcel

venovať po portugalsky písanej literatúre, ten má veľmi zjednodušenú prácu. Bol by som rád,

keby aj na ďalších miestach existovala taká zanietená práca, čo sa týka predstavovania

portugalských a po portugalsky písaných kníh verejnosti, ako je to tu na Slovensku. Verím, že

si vydavateľstvá samy nájdu tých správnych autorov a autorky, ktorých diela nadchnú

slovenských čitateľov.

V románe ste spracovali životný príbeh zakladateľa spoločnosti Delta Cafés pána Ruia

Nabeira. Mimochodom, keď som bola minulý rok v Lisabone, chutila mi. Kto bol pre

vás Rui Nabeiro?

Pred chvíľou sme hovorili o Josém Saramagovi, ktorý bol veľmi dôležitou osobnosťou

v mojom živote, a Rui Nabeiro bol pre mňa takisto dôležitý človek, s ktorým som sa v živote

stretol. A čo je zaujímavé, v románe, ktorý mi vyšiel v Portugalsku pred touto knihou, je

hlavnou postavou José Saramago. Myslím, že to jasne naznačuje, aký vplyv na mňa mali títo

dvaja ľudia. Sú to ľudia, ktorí sú starší odo mňa a dali mi svojím životom veľmi dôležitý

príklad. Neviem, či sa niekedy dožijem veku, ktorého sa dožili oni, ale sú pre mňa

inšpirujúcimi ľuďmi, ktorých cestu by som chcel nasledovať.

A ako sa vám s Ruiom spolupracovalo?

Jednou z jeho najdôležitejších charakteristík bola jeho schopnosť vytvárať si vzťahy s ľuďmi,

takže to bolo veľmi príjemné. Mal výnimočnú schopnosť pochopiť, s kým má práve do

činenia a na základe toho s človekom komunikovať.

V románe sú rôzne veľmi osobné scény, spomienky hlavného protagonistu, ale aj

vyfabulované skutočnosti, predsa len nejde o životopis, mal nejaké pripomienky, čítal

rukopis?

V tom čase, keď som tú knihu písal, pán Rui sledoval môj proces písania tým, že text počúval.

Niekto ten text nahrával a on potom počúval načítaný text. Bol veľmi rezervovaný, čo sa týka

nejakých pripomienok, ale pomohol mi pri rôznych pasážach, kde som niečo napísal nepresne

a on to potom uviedol na pravú mieru.

Zaujíma ma, či vám najprv rozprával o svojom živote a vy ste to potom spracovali

a následne si to on vypočul. Alebo či existuje nejaký životopis, z ktorého ste čerpal.

Nie, nečerpal som zo žiadneho životopisu, zhováral som sa s pánom Ruiom a okrem toho som

hľadal informácie skôr historického charakteru, čo sa týka rôznych období z jeho života. Nie

konkrétne o ňom, ale o období, v ktorom sa odohrávajú udalosti opísané v knihe. Snažil som

sa o to, aby bola kniha zhmotnením jeho spomienok.

Čo vás najviac fascinuje na jeho živote? Aká jeho spomienka, udalosť, ktorú vám

vyrozprával, vás prekvapila?

Niektoré témy boli veľmi citlivé, napríklad keď mi rozprával o smrti svojej najmladšej sestry.

Urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ju zachránil, ale nepodarilo sa. A cítil sa bezmocný,

pretože žiadne peniaze jej nedokázali pomôcť.

Váš literárny jazyk je nádherný, aj v Cintoríne klavírov aj v Nedeľnom obede, to je to,

čo každému, kto takto dokáže písať, závidím. Aj v súkromí premýšľate takto poeticky?

Idete po ulici a všade vidíte metafory a napadajú vám trefné a neošúchané prirovnania?

Je to presne tak, ako hovoríte, lebo dnes už nedokážem rozlíšiť medzi písaním a tým, čo sa

netýka písania. Keď spracovávam to, čo sa deje vo svete, to, čo ma obklopuje, tak to

spracovávam vždy spôsobom, ktorý sa priamo týka písania. No tak ako život všetkých, aj môj

život sa skladá z lyrickejších a menej lyrických chvíľ.

Zacitujem jednu fascinujúcu vetu, okamih, ktorý ste opísali. Predstava moču v nočníku

nie je ktovieako romantická, no vy ste ju zachytili nádherne: „Brat vynesie debatu na

ulicu rovnako opatrne ako nočník, silnou rukou, s lakťom v pravom uhle, opatrne

sleduje vlnenie moču, ktorý sa ladne a hrozivo kolíše pri každom kroku na chodníku.“

Vedela by som z knihy citovať veľa pasáží, pri ktorých poskočilo moje srdce. Ale niet

času, tak mi napadá otázka: Zapisujete si postrehy?

Ani nie, mám síce veľa poznámok, ale sú to skôr všeobecnejšie poznámky, a keď opisujem

nejaké okamihy v knihe, väčšinou sa to deje spontánne. To, čo si zapisujem a nad čím

uvažujem, sú najmä konštrukcie, ale obrazy, ktoré opisujem v knihách, mi prichádzajú na um

až vo chvíli, keď píšem.

Keď som čítala o tom, ako Rui v detstve jedával kocky chleba namočené v mlieku,

vrátila som sa do detstva. Tie okamihy ste opísali tak, že som ten chlieb, jeho štruktúru

a chuť priam cítila. Jedávali ste aj vy ako dieťa toto v úvodzovkách „jedlo

chudobných“?

Áno, jedával som ho, nazývali sme to mačacia polievka. Aj keď protagonistom románu je

niekto iný, tieto chvíle, tieto okamihy by som nedokázal opísať tak, ako ich vidíte v knihe,

keby som ich nezažil. Rui Nabeiro pochádza z toho istého regiónu ako ja, a preto veľa opisov

sú veci, ktoré som aj ja sám zažil. Čo sa týka toho moču v nočníku, to napríklad zažívali starší

príbuzní z mojej rodiny, strýkovia, rodičia a takďalej.

A keď sme už pri jedle, mám pre vás jednu vtipnú otázku, ktorou ma inšpiroval môj

nedávny rozhovor s našou oceňovanou spisovateľkou Ivanou Gibovou. Čo by ste boli, ak

by ste boli jedlo?

Nie je to jednoduché, nikdy som nad tým neuvažoval, ale myslím, že keby som mal byť jedlo,

bol by som açorda, čo je tradičný pokrm z môjho regiónu Alentejo. Je to vlastne polievka,

ktorá sa skladá z vody a chleba. Je to veľmi jednoduchá polievka, ale zároveň veľmi zložitá.

Čo by ste zaželali Nedeľnému obedu a slovenským čitateľom a čitateľkám?

Chcel by som mu najmä zaželať, aby sa dostal k čo najviac čitateľom a aby mu

prostredníctvom svojho čítania vdýchli život. Napriek tomu, že ide o knihu, ktorá opisuje

portugalské reálie, skutočnosť a život, som veľmi šťastný, že sa číta aj tu a že si ľudia túto

realitu predstavujú. Lebo toto je presne zázrak literatúry, že dokážeme komunikovať niečo

intímne, napriek tomu, že nehovoríme tým istým jazykom. Nech žijú prekladatelia!

Lenka, mám otázky aj na teba. Ako sa ti prekladal román Nedeľný obed? Vieš povedať

aj rozdiel medzi prekladom Cintorína klavírov a Nedeľným obedom?

Nedeľný obed sa mi prekladal rovnako náročne ako Cintorín klavírov, práve dnes sme sa

o tom s Josém rozprávali. Konštatoval, že Nedeľný obed sa mi zrejme prekladal ľahšie ako

Cintorín a ja som mu odpovedala: Áno, o trošku, ale predsa len, jeho poetika a ako si aj ty

spomínala, jeho literárny jazyk je nádherný, no veľmi náročný na preklad. Preto táto časť bola

viac-menej rovnaká ako pri Cintoríne klavírov, čo sa týka náročnosti. O čo to bolo

jednoduchšie je fakt, že Cintorín klavírov je veľmi fragmentárny a rôzne útržky na seba nie

vždy nadväzujú, sú rôzne porozhadzované a človek niekedy úplne presne nevie, kto rozpráva,

kde sa momentálne nachádzame, lebo mnohé veci sú cyklické, opakujú sa, čiže je to oveľa

chaotickejšie, samozrejme, v tom najlepšom slova zmysle, lebo je to fascinujúce čítanie. Ale

toto bola stránka, ktorá výrazne sťažovala preklad, ja som ho skladala ako puzzle, snažila som

sa pochopiť, kto je kto, koľko generácií v príbehu máme, ani to nie je jasné. Ľudia si často

kladú otázku, koľko postáv vlastne nesie rovnaké meno, koľko ich naozaj je. Spomeniem takú

zaujímavosť. Keď som sa pripravovala na stretnutie s Josém a na všetky dnešné aktivity,

čítala som si všelijaké texty, ktoré má na stránke o svojich knihách a videla som, že anglické

texty o Cintoríne klavírov spomínali, že generácie sú dve, ak sa nemýlim, a naopak talianski

recenzenti sú presvedčení, že generácie sú tri. Takže je to aj národnostne špecifické, neviem,

či to niekto niekde napísal a tejto myšlienky sa chytili ostatní. Ale v rôznych národoch si

myslia rôzne veci. Toto všetko prispelo k tomu, že Cintorín klavírov sa prekladal ťažšie. Ale

Josého jazyk je sám osebe náročný, takže ani Nedeľný obed nebol prechádzka ružovou

záhradou.

Konzultovala si s autorom nejaké „zložitosti“?

Áno, konzultovala som a myslím, že som ho možno aj trochu otrávila, toľko som s ním chcela

konzultovať, mala som veľa otázok, takže sme boli v intenzívnom kontakte.

Vynoril sa aj nejaký prekladateľský oriešok, nad ktorým si si lámala hlavu?

Bolo ich viacero. A týkali sa najmä metafor, lebo jeho metafory sú nádherné, sú poetické, ale

niekedy na úplne prvý pohľad a niekedy ani na druhý, ani na tretí človek nevie, či si ich má

vysvetliť tak alebo onak. Portugalec to možno chápe hneď, ale keď to čítam ako po

portugalsky hovoriaci cudzinec, nachádzam viaceré interpretácie a práve toto som väčšinou

konzultovala – ako mám chápať niektoré metafory.

Na konci knihy sa nachádza tvoj rozhovor s pánom Ruiom. Ako na teba zapôsobil, aký

bol?

Pán Rui bol veľmi zaujímavá osobnosť, veľmi inšpiratívny človek a zapôsobil na mňa

mimoriadne, zanechal vo mne veľmi hlboký dojem. Ako človek, ktorý bol nesmierne

skromný, nesmierne oddaný, zanietený, miloval svoj región, samozrejme aj svoju krajinu, ale

najmä bol oddaný a prepojený so svojím regiónom, so svojím mestečkom. Bol tiež

mimoriadne nesebecký, snažil sa urobiť všetko, čo len mohol, aby prosperovala jeho dedinka,

jeho región, skrátka, bol to človek s obrovským srdcom, s obrovskou túžbou pomáhať a bol to

boháč, veľkopodnikateľ, ale podnikateľ vo veľmi pozitívnom zmysle slova, ktorý sa snažil

niečo spraviť nielen sám pre seba, ale aj pre všetkých. Chodilo za ním veľmi veľa ľudí,

žiadali ho o prácu, vytvoril mnohé firmy, zamestnal všetkých. Takže bol to človek, ktorý

rozvinul svoj región a bol známy v celom Portugalsku. Možno by sa dal označiť za celebritu,

ale on by s takýmto označením nesúhlasil. Všetci ho poznali ako veľmi ochotného, srdečného

a dobrého človeka. Takýto istý dojem som si odniesla aj ja a som veľmi rada, že som sa s ním

mohla stretnúť. Pán Rui už, bohužiaľ, medzičasom zomrel, dúfala som, že mu budem môcť

osobne odovzdať slovenský preklad knihy, ale to už sa, žiaľ, nestane. Zostáva však dobrý

dojem, ktorý vo mne zanechal.

Ivana Zacharová