Slepý vrah: Margaret Atwood

Rozprávačský labyrint, v ktorom je radosť hľadať cestičky

(Margaret Atwood Slepý vrah, prel. Katarína Karovičová, Slovart 2024)

Margaret Atwood patrí medzi moje obľúbené autorky. Ešte sa nestalo, aby ma niektoré z jej diel sklamalo. Na literárnej scéne sa objavila začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia (začínala ako poetka, no neskôr začala písať prózu pre dospelých aj deti) a jej staršie aj novšie diela už niekoľko desaťročí nadchýnajú čitateľstvo aj literárnu kritiku. V mnohých románoch prepája sci-fi, dystopické a fantasy motívy s realistickou prózou, čím dokáže zaujať čitateľov rôznych žánrov. Hoci nie som extra fanúšik dystopických príbehov, do tvorby Margaret Atwood som sa zamilovala práve vďaka románu Príbeh služobníčky. Následne som sa pustila do všetkých diel, ktoré boli preložené do slovenčiny a češtiny. Vydavateľstvo Slovart nedávno publikovalo jej obsiahly román Slepý vrah (pôvodne vyšiel v roku 2000), za ktorý získala prestížnu Bookerovu cenu, a od prvej strany som vedela, že ma opäť čaká vynikajúci literárny zážitok.

“Keby človek vedel, čo sa stane, keby vedel, čo ho čaká, keby vopred poznal následky svojich činov, bol by odsúdený na záhubu. Bol by zničený, ako Boh. Stal by sa z neho kameň. Nikdy by nejedol, nepil, nesmial sa ani ráno nevstal z postele. Nikdy by nikoho neľúbil. Neopovážil by sa.”

Viac než päťstostranový román rozpráva príbeh dvoch sestier – Laury a Iris Chaseových a zahŕňa takmer celé 20. storočie. Rozprávačkou je osemdesiatpäťročná osamelá a tak trochu zatrpknutá Iris a berie nás do čias svojho detstva, mladosti aj staroby. Ohliada sa za minulosťou a rozpráva o svojich predkoch – ambicióznych priemyselníkoch, o rodinných problémoch, o detstve a dospievaní po boku mladšej sestry Laury, ktorá v rozkvete mladosti tragicky zahynula. Iris sa nevydala z lásky, keďže v minulom storočí ešte bežne fungovali dohodnuté sobáše, ženícha jej vybral otec. Ako postupne zisťujeme, toto manželstvo z rozumu bolo všelijaké, len nie šťastné. Druhú dejovú linku tvorí príbeh tajnej lásky medzi mladým socialistom a dámou z vyššej spoločenskej vrstvy, v ktorom sa navyše rozoberá drsný sci-fi román o slepom vrahovi, ktorého autorkou je Irisina sestra Laura. Fiktívny príbeh o zániku mesta, odohrávajúci sa na inej planéte predstavuje jedno z kľúčových odhalení, hovorí o láske, zrade a sebaobetovaní, a presne to zažívajú aj románové postavy v realite. Dystopická linka je ukážkou autorkinej fantastickej schopnosti s ľahkosťou sa kĺzať medzi žánrami, pričom dodržiava všetky žánrové pravidlá. Aby toho nebolo málo, ďalšiu dejovú linku tvorí vzťah medzi Iris, dcérou a vnučkou, plný bolesti, nedorozumení, klamstiev a neschopnosti vykomunikovať si problémy. Čo bolo príčinou smrti Irisinej sestry a pošramotených rodinných vzťahov sa dozvedáme v podstate až vo finále. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že Atwood rozohrala príliš komplikovanú hru, niet sa čoho obávať. Je úžasné rozmotávať jednotlivé nitky a ponárať sa do vrstiev tohto úžasného literárneho počinu. Hoci sa spočiatku zdá, že príbehu chýba dynamika, alebo že situácia je príliš neprehľadná, žiaden strach, ku koncu stúpa dynamika aj napätie a obrazy, scény a dejové linky do seba krásne zapadnú.

“Rozmýšľam, čo je lepšie - chodiť po svete nafúknutý vlastnými tajomstvami až pod ich tlakom vybuchnete, alebo ich zo seba vytisnúť, každý odstavec, každú vetu, každé slovo, takže nakoniec sa zbavíte všetkého, čo vám bolo kedysi drahé rovnako ako nazhromaždené zlato, všetkého, čo vám bolo blízke ako vaša pokožka - všetkého, čo bolo pre vás nesmierne dôležité, všetkého, čo vás nútilo, aby ste sa schúlili a chceli to zamlčať, všetkého, čo patrilo iba vám -, a musíte prežiť zvyšok života ako prázdne vrece trepotajúce sa vo vetre, prázdne vrece označené jasnou fosforeskujúcou menovkou, aby každý videl, aké sa vo vás skrývali tajomstvá?” Tento citát z knihy jasne demonštruje, s akou voľbou zápasila Iris, kým sa rozhodla vyrozprávať svoj príbeh. Sama seba sa pýta: „Pre koho to píšem? Pre seba? Sotva. Nepredstavujem si samu seba, ako to neskôr čítam, neskôr je problematický termín. Pre nejakého cudzieho človeka v budúcnosti, keď budem mŕtva? Také ambície nemám, ani nádej, že sa to stane. Možno to nepíšem pre nikoho. Azda pre toho istého človeka, pre ktorého deti píšu svoje mená do snehu.“ Bolesť, smrť, klamstvá, omyly, zbabelosť ale aj láska a túžba napraviť krivdy – autorka namiešala úchvatný rozprávačský koktejl. Som presvedčená, že každá žena si pri čítaní s úľavou vydýchne, že sa nenarodila pred sto rokmi do bohatej, ale postupne krachujúcej podnikateľskej rodiny, kde je žena iba „manželkou“ a ozdobným doplnkom muža.

Osemdesiatpäťročná Iris opisuje zrod rodiny ambicióznych priemyselníkov v mestečku neďaleko Toronta. Do rozprávania o časoch dávno minulých vplieta vlastné skúsenosti dnes už osamelej a zatrpknutej ženy, ktorá sa stala obeťou predsudkov voči ženám, dohodnutého manželstva, úskokov, poníženia a klamstiev. S pribúdajúcimi stranami si kladieme čoraz viac otázok a premýšľame nad opisovanými udalosťami. Iris to nemala v živote ľahké. Bola zbabelá alebo sa prispôsobila nalinkovanému životu iba preto, aby prežila pohodlný život? Bála sa? Rezignovala, lebo vedela, že proti bohatému súperovi nemá človek šancu zvíťaziť? Iris je tým typom literárnej hrdinky, ktorú na jednej strane ľutujeme pre jej nie práve najľahší život a na druhej strane sa čudujeme, prečo bola taká slabošská a poddajná, a možno sa niekto pristihne pri myšlienke, že nebola obeťou ale za všetko si môže sama. Veľmi sa mi páčili pasáže opisujúce staručkú Iris. Autorka ma veľakrát pobavila svojimi postrehmi o stareckom tele a bežnom živote starej osamelej dámy. A mnohokrát ma aj jemne dojala. „Keď sa pozriem do zrkadla, vidím starú ženu. Vlastne nie starú, dnes už nikto nesmie byť starý. Tak staršiu. Niekedy vidím staršiu ženu, čo by mohla vyzerať ako stará mama, ktorú som nikdy nepoznala, alebo ako moja mama, keby sa jej podarilo dožiť môjho veku. Ale občas namiesto toho vidím tvár dievčaťa, ktorú som kedysi tak často upravovala a žialila nad ňou – pláva kdesi hlboko pod mojou súčasnou tvárou, čo vyzerá (najmä popoludní v šikmom svetle) taká uvoľnená a priehľadná, že by som si ju mohla stiahnuť ako pančuchu.“

Margaret Atwood je brilantná štylistka, užívala som si aj „hlavný“ príbeh aj román v románe. Text je plný feministických myšlienok, ktorými je povestná. Záleží jej na ženách a ich postavení v spoločnosti, odsudzuje násilie, to okaté, aj to nenápadné. O Atwoodovej nemožno povedať, že je feministkou, ktorá kričí nahlas, vnímam ju skôr ako iskrivú kritičku spoločnosti. Vo svojich dielach (nielen v Slepom vrahovi) sa nebojí byť drsná a otvorená voči spoločenskému zlu a zlým ľuďom bez rozdielu pohlavia. Slepý vrah prináša aj určitú kritiku kanadskej spoločnosti a zároveň úžasný historický pohľad na postavenie žien v 20. storočí v drsnej kapitalistickej spoločnosti. Z románu sa dá veľmi jednoznačne vyčítať otázka: Do akej miery majú na človeka vplyv veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť (pohlavie, spoločenská trieda, do akej sa narodíme, postavenie...) a kedy sú životné zvraty našou osobnou zodpovednosťou? Atwoodová nekáže o osobnej odvahe a slobode, nemoralizuje, lež ukazuje veci z druhej strany, poukazuje na to, čo sa stane, keď sa prispôsobíme, keď zatvárame oči pred realitou, keď nemáme silu meniť náš život. Úžasné dielo, čítajte, neobanujete.

Ivana Zacharová (Ivanka Ivka)