List otcovi, ktorý si nikdy neprečíta
(Isabela Figueiredo: Zápisník koloniálnych spomienok, prel. Júlia Jellúšová, Portugalský inštitút)
Isabela Figureido sa narodila v Mozambiku portugalským prisťahovalcom a po vyhlásení nezávislosti Mozambiku v roku 1975 ju rodičia poslali do Portugalska k príbuzným, nakoľko sa rodina ocitla vo vážnom ohrození. Neľahké ponávratové obdobie opísala v románe Tučná prostredníctvom hrdinky Marie Luísy a spomienky na život v Mozambiku zas zachytila v knihe Zápisník koloniálnych spomienok. Ide o prelomové dielo v oblasti portugalskej literatúry s koloniálnou tematikou. Bolo preložené do niekoľkých svetových jazykov.
„Na počiatku som bola živá bytosť a bola som na zemi. Neuvažovala som o sebe ako o dievčati či beloške, bohatej či chudobnej. Neuvažovala som, lebo nebolo treba. Dívala som sa, počúvala som a mimovoľne si vytvárala intuitívne úsudky o dobre a zle. (...) Nebolo nikoho, s kým by som mohla hovoriť o veciach, ktoré ma miatli, hlavne o tých, čo spájajú a rozdeľujú ľudské bytosti. Nejestvoval na to spoločný jazyk, reč. Nikto mi to nevedel vysvetliť.“ Toto sú autorkine slová z predslovu ku knihe. Ako som v úvode napísala, vyrástla v rasistickej spoločnosti a cez Zápisník koloniálnych spomienok sa vysporiadala s minulosťou. Napísala ho vďaka otcovi a preňho. „Bol jednou z mojich životných lekcií a táto kniha je list, ktorý som mu chcela zanechať.“ Otca zradila preto, aby mohli vztýčiť hlavu.
Písala až po otcovej smrti
V Portugalsku román vyvolal veľkú polemiku, autorku v novinách urážali a nazývali ju klamárkou, ba dokonca na ňu útočili aj na sociálnych sieťach. Našťastie, akademická obec prijala knihu veľmi dobre a množstvo sociológov, filozofov, historikov a literárnych kritikov jej svedectvo potvrdilo. Isabela Figueiredo dlhé roky spracovávala všetko, čo v útlom detstve zažila, témy, o ktorých v knihe hovorí, boli v rodine aj v spoločnosti tabu. Žila v dobe, keď bol Mozambik portugalskou kolóniou a rasizmus prekvital v každej kolonialistickej rodine, vrátane tej jej. Jej otec bol veľký rasista, knihu sa odvážila napísať až po jeho smrti, pretože ho napriek všetkému milovala. „Zničilo by to náš vzťah a ja som chcela zachovať našu lásku navždy.“
Bez škrupúľ o rasizme
Veľmi otvorene hovorí o rasizme, ktorý ju denno-denne obklopoval. „Belosi a černosi mali od seba ďaleko ako rozdielne živočíšne druhy. Oni boli čierni, zvieratá. My sme boli bieli, ľudia, rozumné bytosti.“ Píše bez rozpakov, cez optiku dieťaťa reprodukuje myšlienky dospelých, názor vtedajšej spoločnosti. Ako dieťa pozorovala svet, v ktorom žila, počúvala, nasávala informácie a snažila sa všetkému porozumieť. V duši vždy vedela, že je „malá čierna kolonistka, dcéra belochov“, v hrudi jej bilo „čierne srdce“. Nevedela a nechcela pochopiť rasizmus, milovala otca, vzhliadala k nemu, no vo svojich zápiskoch okrem hlbokej lásky k nemu hovorí aj o tom, ako hrozne sa správal k černochom a černoškám. Autenticky píše o sexuálnom zneužívaní černošiek belochmi, o krutosti páchanej na miestnom obyvateľstve, o bežnom živote, o náladách v spoločnosti, o nadradenosti Portugalcov... „Ja som musela nosiť prsteň s rubínom. Bol škaredý a omínal ma. Černosi nemali nič, čo by ich omínalo, iba ak prácu pre bielych. Slúžiť bielym ich omínalo dostatočne.“
Keď sa karta obrátila a Mozambik vyhlásil nezávislosť, spomína na to, ako černosi hrali futbal s odseknutými hlavami belochov, ako Portugalci húfne utekali do rodnej krajiny a ako tam nedokázali zapadnúť. Status navrátilca mal trpkú príchuť. Keď v chvate opúšťala Mozambik, rodičia a známi jej prízvukovali, aby v Portugalsku povedala pravdu, o tom, čo sa deje. Ale čo malo malé dievča povedať? Ako černosi zabíjajú belochov, drancujú im domy a berú si ich majetok, alebo to, že belosi desiatky rokov robili to isté, ba ešte horšie černochom? V predslove ku knihe hovorí: „Keď v roku 2009 vyšiel Zápisník koloniálnych spomienok, mnohé deti a vnuci navrátilcov mi vraveli, že mimo domu o minulosti nikdy nehovorili a dokonca aj v rodine bol život v kolónii chúlostivou témou.“ Pokračuje zamyslením nad tým, že hoci všetci zažili to isté na rovnakom mieste a v rovnakom čase, ako je možné, že iba ona videla a cítila, čo ostatným uniklo. Rozhodla sa pamätať si a napísať o tom.
Na krvavú históriu nemožno zabúdať
Kniha je silným svedectvom o komplikovanej a hlbokej láske dcéry k otcovi, o koloniálnej, rasovej, spoločenskej a rodovej moci, ale aj o zmyslovom prebúdzaní sa dospievajúceho dievčaťa a jeho straty. Figueiredo dala hlas ľuďom z inej doby, berie nás do krvavých časov, na ktoré neradno zabúdať. Ponúka nám autentické obrazy minulosti, ktoré nenechajú nikoho chladným. Knihy ako Zápisník koloniálnych spomienok sú potrebné jednak preto, aby sa nezabudlo, a tiež preto, aby sa história neopakovala. Isabela Figueiredo je výborná štylistka, krátke kapitoly sa čítajú ľahko, hoc často s veľkými emóciami. Je otvorená, veľmi osobná, kritická, jej jazyk je často expresívny, ale nad každou kapitolou sa vznáša láska k otcovi, na ktorého si aj napriek tomu, aký bol, uchováva láskyplnú a živú spomienku. Súčasťou knihy je aj emotívny text mozambickej spisovateľky Pauliny Chiziane, ktorá sa vyznáva, že Zápisník koloniálnych spomienok ju veľmi zasiahol: „Vyronila som veľa sĺz pri čítaní tvojho diela, lebo mi oživilo spomienky na najtrpkejšie okamihy mojej životnej cesty. Dovoľ mi tykať ti, aby som ti bola bližšie, vieš, v Afrike takto oslovujeme najmladších. Poznám všetko, čo opisuješ: názvy, miesta, fakty. Isabela, tvoje písanie je také silné, také autentické!“
Ivanka Ivka (Ivana Zacharová)
Môj rozhovor s Isabelou
